Choď na obsah Choď na menu
 


DENISA HORVÁTHOVÁ

20. 11. 2014

deny5.jpgV poézii som našla útočisko, poéziu vidím v každodennom živote a som inšpirovaná pozorovaním ľudí, ich komplikovanými vzťahmi a prírodou. Verím v dobro v každom človeku, preto mám ľudí rada a zároveň mám pred nimi obrovský rešpekt. Milujem každý detail chvíle v každom ročnom období, pretože príroda samotná je zázrakom, ponúka svoje náručie, objíma, hladí a učí nás. Žijem s pocitom vetra vo vlasoch, tancujem bosá v jarnej tráve, zbieram jazykom vločky snehu, objímam stromy.

Som učiteľkou, odovzdávam deťom vlastné pocity z čítania básní a teším sa z každej interpretácie literárneho diela, ktoré malé tvorivé bytosti osloví. Som učiteľkou a zároveň sa každodenne učím od svojich detí to najpodstatnejšie: „Nezabudnúť na dieťa vo mne, na jeho čistý a nevinný pohľad, ktorý nevie súdiť a odsudzovať.“

 

 

***

Čas visí zo stropu izby,

naše strapce pohľadov

premeníš

na víno,

na pevné tabuľky omylov,

na obraz v starnúcom ráme.

A veľmi skoro v mojom náručí

narastú tvoje vlasy.

Zožali sme chvíľu,

zrnká však sú oziminou

a jar sa nesie v znamení

nahých polí.

 

 

***

V rannej hmle sme objavili

večnosť objatia,

oči potemneli nehou

a namiesto cudzieho pohľadu

svitol môj.

Poznanie dorástlo do splnu,

plní sme hviezd...

A z našich bolestí

rozťal sa smiech.

 

 

TRI PODOBY RÁNA

Ráno prvé

 

Vyprodukovaný odpad,

špinavý sen,

rozbité šťastie.

Riešenie na hranici všedného.

Kto som

pod bránou stromov

na rannej lavičke?

 

 

Ráno druhé

 

Ráno v jablku,

sila rozpadajúcich sa jadier,

tlkot začínajúceho dňa.

Pláva medzi čajovými lístkami,

ponára sa do hudby.

Očarenie

eróziou rodiaceho zenu.

 

 

Ráno tretie

 

Dieťa –

rýchlosťou vetra

beží do zázračnej krajiny

chladu.

Naháňa slová

po mestskej časti

z tisíc a jedného rána,

kým nezmenené reči prorokov

ho nevyšmaria z davu chodcov

do osídel blikajúceho

autobusu.

 

 

***

Poznanie,

zrkadlenie skúseností,

neakceptácia

bohorovného komplexu.

Pohyblivý účet,

kvapka,

ktorá zhasí cigaretu.

Pohyblivá stena,

na ktorú nasprejuješ

množstvo fixovaných predstáv.

Širokouhlý pohľad

na tvoju cestu.

 

 

***

Zuním strunou
pod chvením tvojich prstov,
pod udierajúcou melódiou.
Tóny zo mňa vysávajú dych,
v tanci sa oberám o zrak,
v nohách umrtvený cit.
Zosypal sa na mňa
tvoj roztrúsený dych,
dotyk rozmenený na obraz tela,
noty osnované do vlasov.
V očiach bledne ráno,
kóduješ mi v hlave
malými čiernymi bodkami
v linajkách čiar na čele
odkaz,
vždy, keď hráš...

 

 

***

Zem svieti signatúrami.

Sú na nej vyznačené

mesačné krajiny.

Človek si spáli nohy,

nepoučili ho prešľapy.

Tvrdohlavosť sa nakoniec rozprší,

keď páliš ty.

 

 

***

Má za viečkami

odlietajúcu tmu.

Chladne s dychom

márnej nehy.

V úpenlivom chvení

krája prosby do lýtka ženy.

V opojení bosého tela,

v priestore medzi stromami a ránom,

smie narásť do kože,

do odhodených symbolov

slov o láske.

 

 

***

Nočný motýľ mi v rukách dodýchal,

moje dlane farby z krídel

rozhodili ránu v ústrety.

A ty?

Vraciaš sa, pútnik,

no nie k mojim zvykom,

vraciaš sa,

aby si jednoducho

žil svoj život.

 

 

(aktualizované 20.11.2014)